Ateliérik Zzitka

Prajem Vám krásne a ničím nerušené čítanie. Volám sa Zitka Žáčiková, zaoberám sa ručnými umeleckými prácami a rada Vás zasvätím do tajov tohto umenia. Je známe, že ak vidíš niečo pekné vyrábať, prinesie ti to radosť, ale ak si to vyskúšaš vlastnými rukami, radosť je neopakovateľná. Máte uponáhľaný stresujúci život, zastavte sa a doprajte si zážitkový netradičný darček, pre seba, priateľov, príbuzných… V rámci psycho hygieny, či relaxu sa často propagujú rôzne metódy a práve teraz sa do popredia uvádzajú ručné práce, ktoré pomáhajú odbúrať stres, napätie, nepohodu…Príďte sa presvedčiť a zastavte sa na workshope, v príjemnom prírodnom prostredí a odnesiete si netradičný darček, ktorý určite neuvidíte na inej osobe. A nielen že si niečo pekné vyrobíte, ale spoznáte rôzne techniky ako je enkaustika, dekupáž, paverpol, mozaika, aranžovanie, štrikovanie, háčkovanie… Príjemné posedenie s kamarátkami, tkz. Babinec môžete zažiť v chatovej osade neďaleko Zelenej vody v Novom meste n/Váhom. Tiež...

Vážim si každé pozvanie a chcem touto cestou poďakovať organizátorom rôznych kultúrnych podujatí, ktorým sa zapáčila moja tvorba a pozvali ma prezentovať ju. Zhruba pred tromi rokmi som si otvorila živnosť a ani vo sne ma nenapadlo, aké peripetie budem musieť absolvovať. Nechcem písať priamo o podnikaní, ale chcem nadviazať na názov tohto článku. Dúfala som, že vytvorím nejaký výrobok a budem ho môcť prezentovať na rôznych podujatiach. Omyl, nastalo sklamanie. Keď som poslala prihlášku do mesta, v ktorom žijem viac ako tridsať rokov, do Trenčína… Ale teraz už viem že nechcem bojovať s veternými mlynmi, čo ma oberá o moju energiu a zdravie. Rozhodla som sa pre jednu zaujímavú vec, hoci poviem nebola to ľahká cesta hľadania. Ešte sa vrátim k podujatiam mesta v ktorom žijem. Pri osobných pohovoroch som sa snažila vysvetľovať , že ma pozývajú do iných miest a dokonca som dostala pozvanie aj do televízie, načo mi prednosta navrhol , že“ choďte tam kam vás pozývajú“… No to ma dostalo naozaj...

Nedávno som písala článok, čo sa vlastne zmenilo a teraz píšem čo ma potešilo. Často krát sa zastavím pri myšlienke ako ťažko je na vlastných nohách stáť, keď život ma láme… Výrobky, ktoré vyrábam skúšam predávať aj v kamenných obchodoch, kedže je doba taká aká je, ťažšie sa predáva, počúvam dookola, ktorí majú obchody, či obchodíky. Hľadala som, hľadala až som našla ako taký odbyt, ale ako som už spomenula často krát mi berie energiu, to moje premýšľanie. Príležitostne sa zastavím v obchodíku, kde mám vecičky, či sa niečo predalo… Tak sa stalo aj nedávno vošla som dovnútra a obzerala som tie moje veci, zastavila sa majiteľka a dali sme sa do rozhovoru. Spoločne sme hľadali nejaké cestičky čo mám vylepšiť, možno zmeniť a rady, ktoré som od nej dostala sú nad zlato. Pretože ten , ktorý začína nemá prehľad o všetkom ako to možno funguje. Pridávala ďalšie a ďalšie nápady, zrejme videla otázniky v mojich očiach… Veľmi ma to potešilo, lebo po skúsenostiach, ktoré som nedávno prežila s mojo...

Rozmýšľam ako začať, pretože je to tak trošku komplikované. Môj životný štýl bol pre môj organizmus veľmi náročný. Všetko, čo sa odohralo počas zhruba trojročného obdobia. Pracovala som v jednej nemenovanej firme, dlhšiu dobu. Práca účtovníčky bola zaujímavá a veľmi ma bavila. Hľadať stratené centíky bolo ako „ nájdi a vyhraj“ pokiaľ… Som človek tak trošku vorkoholik, v práci som mávala koncoročné inventúry, bolo to náročné, pretože som zostávala v práci do večera, ba stalo sa, že aj v sobotu, či nedeľu a nehovorím už o tom, ako som prácu nosila i domov. Prečo? Lebo ma práca bavila. Začala som sa pohrávať s myšlienkou, čo tak spraviť si vysokú školu a možno zmeniť i zamestnanie. Blížil sa koniec roka a nastal čas inventúr, moje štúdium, nemalo šancu dostať dovolenku, keď boli skúšky, tak som to musela skĺbiť prácu aj školu. Vyčerpaný organizmus, hoci musím poznamenať, že škola ma posunula o pár rokov dozadu, ako hovoril manžel omladla som na duchu. Spolužiaci boli super (veľmi sme si p...

Príbeh sa odohral toto leto na Kleopatrinej pláži v Turecku. Dovolenka začala síce asi s trojhodinovým meškaním lietadla, ale ostatné už prebiehalo v súlade s dovolenkovým zámerom. Cesta do letoviska, ubytovanie v hoteli a prvý deň návšteva pláže pri mori. Na oddych a polihovanie na pláži sme mali so sebou dve ľahké skladacie plátenné lehátka, kúpené u nás na Slovensku. Popri ceste na pláž, čo bolo len prejdenie cez miestnu komunikáciu, sme si kúpili slnečník, pretože teploty sa blížili k 40 stupňom Celzia. Okolo 10-tej hodiny sme sa usadili na pláži a užívali si morské vlny, horúci piesok a slnko. Pláž bola plná návštevníkov Nemci, Rusi, Turci, Česi a Slováci. Cez poludnie sme odskočili na obed do hotela, kde sme bývali. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa po obede vrátili a na našom jednom lehátku sedel dobre stavaný návštevník, ako sa hovorí „nabúchaný“ s vyholenou hlavou a hrubou zlatou reťazou na krku. Manžel oslovil sediaceho mladíka „Helou šefe“ a snažil sa mu anglicko, nemec...

Ďalší príbeh je tiež z Turecka a súvisí s ukončením našej dovolenky. Všetky pekné slnečné dni sa skončili a bolo treba vychystať sa na cestu na Slovensko. Prišiel aj posledný deň a bolo treba pobaliť veci do kufrov. Všetko išlo ako po masle ,až na slnečník, ktorý sme zakúpili v prvý deň, ako sme šli na Kleopatrinu pláž. Bol príliš veľký a nevošiel ani do väčšieho z dvoch kufrov, hrozilo, že zostane v Turecku, alebo budeme musieť leteckej spoločnosti priplatiť za nadrozmernú batožinu, pretože k sebe ho nebolo možné zobrať do lietadla a peniaze nebudeme len tak vyhadzovať. Keďže mám manžela aj domáceho majstra a slnečník sa využije aj doma, nejako to vymyslí. Príplatok za nadrozmernú batožinu bol tri-krát drahší ako samotný slnečník. Riešením bolo skrátiť obe kovové tyčky slnečníka asi o 30 cm. Lenže niečo ako pílka na železo nebola nikde k dispozícií. V posledný deň sa na balkóne našej hotelovej izby uskutočnili dva deštruktívne „zlomy“. Tyčka slnečníka sa zasunula medzi kovové profily...

Po prestávke sa znova vraciam k mojim príbehom. Kedže pripraviť sa na Vianočný predaj bol pre mňa dosť náročný, rozhodla som sa priblížiť vám aspoň kúsok môjho úspechu. Po otvorený živnosti som s veľkým nadšením začala vyrábať, rôzne vecičky, ktoré ma napľňali radosťou, ale ako to dnes chodí, výrobky pribúdali, začali sa zhromaždovať, no s predajom je to troška zložitejšie. Rozhodla som sa preto skombinovať internetový predaj s predajom naživo. Čo tak skúsiť prihlásiť sa na Vianočné predajné trhy. Prvé dni som sa oboznamovala, hlavné s podmienkami chladivého počasia, ako uložiť veľké množstvo rôznorodého tovaru a v neposlednom rade aj s používaním registračnej pokladnice. Prvý deň, ľudia chodili pozerali, okukávali… Ale postupne sa to začalo rozbiehať, vidím ako pobehuje pani s otvorenou obálkou pomedzi stánkami a hľadá darčeky. Keď sa pristavila pri mojom stánku, hneď ma čosi zohrialo, pýtala sa“ čo máte to zelené“ rýchlo som rozbalila nákupnú tašku, ktorá bola zabalená a previazaná ...