Medzinárodný konflikt

Príbeh sa odohral toto leto na Kleopatrinej pláži v Turecku. Dovolenka začala síce asi s trojhodinovým meškaním lietadla, ale ostatné už prebiehalo v súlade s dovolenkovým zámerom. Cesta do letoviska, ubytovanie v hoteli a prvý deň návšteva pláže pri mori.

Na oddych a polihovanie na pláži sme mali so sebou dve ľahké skladacie plátenné lehátka, kúpené u nás na Slovensku. Popri ceste na pláž, čo bolo len prejdenie cez miestnu komunikáciu, sme si kúpili slnečník, pretože teploty sa blížili k 40 stupňom Celzia. Okolo 10-tej hodiny sme sa usadili na pláži a užívali si morské vlny, horúci piesok a slnko. Pláž bola plná návštevníkov Nemci, Rusi, Turci, Česi a Slováci. Cez poludnie sme odskočili na obed do hotela, kde sme bývali. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa po obede vrátili a na našom jednom lehátku sedel dobre stavaný návštevník, ako sa hovorí „nabúchaný“ s vyholenou hlavou a hrubou zlatou reťazou na krku.

Manžel oslovil sediaceho mladíka „Helou šefe“ a snažil sa mu anglicko, nemecko a slovensky vysvetliť, že lehátka aj slnečník je náš. Ja som začala skladať druhé lehátko a slnečník, ale mladík ho držal tiež a niečo hovoril, podľa reči po turecky o kolegovi v mori. Tak sme sa dohadovali, manžel sa snažil ešte preložiť vetu z Mor ho, že cudzie nežiadame, ale svojho sa nevzdáme. Keď však začal od nás pýtať bloček, že sme ich kúpili manžel povedal už bez prekladu: „Ty volaj kolegu z mora a ja volám políciu.“ Samozrejme, kdeže by sme tak boli zobrali nejaký bloček o kúpe lehátok a tiež sme nemali ani bloček od slnečníka, ktorý sme zakúpili v miestnom obchodíku len dopoludnia. (niečo ako registračné pokladne tam asi nepoznajú) Jedine, že by si nás bol zapamätal predavač. Ťažko bolo hľadať aj pomoc u nejakých svedkov z pláže, ktorí si nás mohli na lehátkach dopoludnia zapamätať, lebo naše lehátka boli úplne odlišné od plastových lehátok na pláži. Neviem, ako by to bol riešil aj policajt, keby to nebolo skončilo krikom jeho kolegu, ktorý z mora kričal: Sorry, sorry. A keď prišiel bližšie ukazoval na iné lehátka, ktoré sa síce líšili aj farbou aj tvarom od našich a boli pod úplne inakším slnečníkom, že to sú ich. Či mu kolega zo žartu povedal, že tie naše sú jeho alebo to bolo ináč, sme sa nedozvedeli. Hlavne sme si vydýchli, že my aj oni majú každý svoje. Podali sme si ruky, ale manžel ešte vysvetľoval, že u nás v Slovakii nestačí povedať len prepáč, ale musí sa to potvrdiť aspoň pohárom vína.

Nakoľko bar na pláži bol len kúsok, Turci zaplatili jedno kolo vín a my druhé. Stálo nás to cca 20 €, ale čo je to oproti uzavretiu medzinárodnej mierovej dohody a hlavne pohody na dovolenke. Lehátka aj slnečník sme aj v ďalších dňoch nechávali cez obed na pláži, ale po príchode z obeda sme vždy zvedavo pozerali, či nie sú náhodou obsadené.